Jessinkin príbeh
JESSINKIN PRÍBEH
Po dlhom uvažovaní ( a náhodnom zhliadnutí jedného inzerátu) sa moja panička rozhodla, že si zaobstará malého bradáčika- čierneho, pretože to je jej obľúbená psia farba. Chcela malé plemeno, ale nepáčilo sa jej žiadne z terajších módnych. Raz náhodou natrafila na inzerát na malé čierne bradáčiky, z chovnej stanice. Skontaktovala sa s chovatelkou a dohodla sa s ňou, že najbliží vrh si od nej vezme jedno šteniatko- fenku. Fenku preto, že je prítulnejšia, mäkkšia, ľahšie ovládateľná. A tak čakala...a čakala...a čakala...S chovateľkou sa stretla aj na výstave v Nitre, jej psíky sa jej páčili, ale nepáčilo sa jej vystavovanie a posudzovanie psov. Na začiatku mala ambície chodiť so šteniatkom na výstavy a pýšiť sa krásnym psíkom, ale po výstave rozmýšľala, či ju to bude baviť. Pri každodennom prehladaní inzerátov natrafila (zase náhodou), na inzerát na predaj malej čiernej bradáčky-mňa J Rozhodla sa v priebehu pár sekúnd- zavolala na číslo z inzerátu, porozprávala sa s mojou bývalou majiteľkou, potom zavolala kamarátke-aby jej mal kto poradiť- a po práci vyrazili pozrieť sa na mňa. Nemali to daleko, a tak prišli trochu skôr a netrpezlivo postávali pred domom, kde som žila. Konečne sa dočkali a stretli sme sa. Skákala som spolu s mojou sestričkou a maminou od radosti, že niekto prišiel na návštevu- to som ešte nevedela, že si prišli po mňa. Sadli si, a začali rozoberať všelijaké ľudské veci, ktorým som nerozumela, ale cítila som, že si ma(nás) obzerajú- nás preto, že moja panička nevedela, že moju sestričku si chce teta nechať a na predaj som len ja a aj preto, že nás nevedela rozoznať J A tak hladkala raz mňa, raz sestru, a spýtavo sa občas pozrela na kamarátku- bola som totiž trošku iná, ako videla u chovateľky- chudunká, mierne vyhúknutá a kvôli dlhšej a skučeravenej srsti som vyzerala viac ako pudlík než ako bradáčik J (neskôr môj pudlíkovský výzor vyriešila úprava srsti a teraz som krásna :))Aj tak som sa jej však páčila a videla som, že sa rozhodla, že zo mňa niečo vykreše. Padli sme si do oka. A tak sa dohodli...bezo mňa. Tete sa moja nová panička páčila, cítila, že u nej budem v dobrých rukách a tak jej dala krmivko, môj očkovací preukaz a ..mňa. Dala jej aj tašku, v ktorej ma prenášala von, lebo som bola ešte maličká na vodítko a obojok, pretože si nič nepriniesla. Ešte sme sa šli vyvenčiť, naposledy s maminkou a sestričkou- ponaháňali sme sa, a po chvílke si ma moja nová pani pritúlila a odchádzali sme preč. Bola som zmätená, ale aj unavená a tak som veľmi neprotestovala- cestou do nového domova som bola ticho ako myška. A tak sa začal náš nový, spoločný život. Doma som mala prichystaný peliešok, pretože moja panička veľmi chcela šteniatko a tak si pelech kúpila dopredu. Mala aj misky a iné veci, prichystané síce pre šteniatko jej kamarátky, ktoré malo prísť na druhý deň, ale dostala som ich ja, kedže som bola prvá J Papať som nechcela, len som sa trošku napila a utiahla do pelecha v kuchyni- tam som skoro bez pohnutia strávila prvú noc v novom domove. A na druhý deň sa to začalo- ráno sme šli von, v taške, ale nechcela som sa prechádzať, držala som sa stále pri mojej novej pani, lebo bola jediná ako-tak známa vec v neznámom prostredí. Takto to šlo niekoľko dní, moja panička už mala hlavu v smútku- nechcela som sa dať pohladiť, prísť za ňou... Ked som jej jedného pekného dňa utiekla z tašky a musela ma nahánať popri desiatich vchodoch, rozhodla sa, že to takto dalej nejde a dostala som obojok a vodítko. Nezvykala som si ľahko, ale našťastie celkom rýchlo a takisto rýchlo som pochopila, že doma sa neciká a ked potrebujem, mám sa vypýtať. Občas, ked si panička nevšimla a ja som nevydržala, zadarilo sa mi, ale ved som bola ešte krpček J Pomaly som si zvykala aj na moju majiteľku, hladenie, prišla som za ňou už aj sama a myslím, že mi v tom pomohla moja kamarátka Nelka, ktorá k nám prišla na druhý deň po mne. Teraz sme veľké kamarátky, ako s paničkou, tak aj s Nelkou a jej paničkou J S Nelly sa skoro stále bijeme, ale len zo srandy, aby sme sa nenudili J Naše pani sa na to síce hnevajú, ale čo si s nami poradia?J
Svoju majiteľku ľúbim a najradšej som, ked môžem byť s ňou, oddychovať, spať pri nej alebo sa hrať. Spávam s ňou v posteli a strážim si ju- aby mi ju nikto neukradol..
V aute už viem pekne sedkať pri nohách, nie je mi zle, nerobím nezbedu, vodítko a obojček akceptujem v pohode, a dokonca si na prechádzkach už aj všímam, kam ide moja pani a nasledujem ju J
Práve dnes, 19.7.2007 mám pol roka J Dúfam, že bude aj nejaká oslava, a niečo dobré dostanem J
Pomaly začíname s výcvikom, privolanie, chodenie pri nohe (to neznášam) a povel sadni! J Koncom augusta na mňa panička chystá dalšiu tortúru- cvičák. No, možno sa mi to bude páčiť.. J