V nedeľu som sa vybrala s kamarátkou na nákupy - iste poznáte tento druh náhradného programu v Bratislave. Psy sme nechali spolu, ako vždy, keď niekam ideme. Prístup majú obmedzený len na kuchyňu - sú to ešte viac - menej šteňatá, aspoň ja ich tak beriem :o)
Po pár hodinách sme sa vrátili, bežala som hneď za tými mojimi krpcami a tie ma naradostené vítali - s niečim bielym na papuľkách a v srsti. Nevidím práve najlepšie, bolo už aj prítmie a tak som sa musela lepšie prizrieť. Všade naokolo bola rozsypaná múka. Aj to, čo mali na papuliach a v srsti bola múka, navyše zlepená so srsťou a fúzami. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo im tie biele kožuchy vyprášiť. Neurobila som ani jedno, ani druhé. Moje zlatíčka mi je biť ľúto, navyše to nemá žiaden výchovný efekt, zvlášť nie po pár hodinách od ,,činu´´. A do smiechu mi veľmi nebolo. Tak som ich povyberala po jednom, v kúpeľni umyla a šli sme von. Myslím, že pre ne bol dosť veľký trest už to, že som ich nepohladkala tak, ako zvyčajne a v kúpeľni si pri odstraňovaní zaschnutej múky tiež užili svoje.
Ten mini hnev skoro pominul a teraz sa musíme už len smiať na tom, čo zas vyparatili. A doteraz premýšľame, ako sa vlastne k tej múke dostali, keďže bola v zavretej skrinke a tá aj zavretá bola, keď sme sa vrátili. Keby si ju, neviem síce ako, ale keby náhodou skriňu otvorili, určite by si vybrali inú lahôdku ako múku :o)